sobota, 13. júna 2015

Ako som schudla 7 kíl

Ako sa to začalo

Príbeh, ktorý vám rozpoviem, sa začal pred piatimi rokmi. Na počiatku všetkého bola rezignácia. Mala som pár kíl navyše a bola som z toho nešťastná, no po stom pokuse schudnúť som sa vzdala. Neprestalo mi byť jedno, ako vyzerám, ale povedala som si, že sa naučím svoje telo "nosiť s gráciou"

V tom čase som nastúpila na vysokú školu, odišla som od rodičov a začala "fungovať" viac samostatne, čo znamená, že aj o tom, čo som jedla, nerozhodoval nik iný len ja. Samozrejme, ani predtým som nebola nesvojprávna, ale je predsa len iné, keď máte za chrbtom starostlivú maminu, ktorá vám neustále varí, vypeká a ešte vás aj kontroluje, či ste toho zjedli dosť. V tomto sa môj život dosť zmenil.

Začala som jesť menej a častejšie a nikdy som si jedlo nekupovala do zásoby (max na 1-2 dni, lebo čím viac jedla doma človek má, tým rýchlejšie sa míňa...). Pri každom nákupe som myslela na to, že keď si domov nedonesiem žiadnu hlúposť, tak sa tou hlúposťou nebudem môcť napchávať. Na nejaký čas som dokonca prestala jesť pečivo, pretože som ho bola z domu tak prejedená, že mi vôbec nechýbalo. Začala som jesť viac ovocia, zeleniny a mliečnych výrobkov, no čo je dôležité, konečne som sa naučila jesť pravidelne. Jedlo som si pripravovala vždy deň vopred alebo aj na viac dní dopredu, stal sa zo mňa krabičkovač:)

Niekedy v tom čase som sa začala viac venovať plávaniu. Chodila som plávať dva, niekedy trikrát do týždňa, občas som si zašla do fitka a raz týždenne v rámci telesnej na aerobik. Z cvičenia sa stala moja záľuba a aj keď som občas mávala dni, kedy sa mi príšerne nechcelo, veľmi dobre som si uvedomovala, ako výborne sa po cvičení cítim a tohto pocitu som sa nemienila vzdať.

Toto všetko, čo vám tu píšem, neboli veci, ktoré by som si v tom čase, keď sa diali, uvedomovala. Nič z toho som si "nenaordinovala" v snahe schudnúť, ale všetky tieto veci nastali a pretrvali preto, že mi psychicky prospievali. Odo dňa, kedy som sa rozhodla "nosiť svoje telo s gráciou", uplynul takmer rok a ja som za celý ten čas nestála na váhe. Myslím, že neexistuje lepší dôkaz o tom, že som sa na snahu schudnúť naozaj vykašľala...:)

Keď sa dostavil výsledok

Na to, že som schudla, ma najprv začali upozorňovať moji známi. Nejaký čas som to považovala za jednu z tých zdvorilostných formuliek, aké si ľudia hovoria preto, že sa to zvykne a nie preto, že by to bola naozaj pravda. Keď však niečo počujete tretí, štvrtý raz, prebudí sa vo vás zvedavosť. Postavila som sa na váhu. Mínus 7 kíl. Kedy? Ako? Až vtedy mi to došlo. Všetko to, čo vám tu píšem.

Ani neviete, ako rada by som vám sem dala fotku "predtým" a "potom", no v čase, keď som mala okolo pupku pneumatiku, posledné, na čo som mala chuť, bolo fotiť sa a už vôbec nie od pása dolu:) Ak by som vtedy vedela, že raz zhodím, prisahám, odfotila by som sa tak, aby to vyzeralo čo najhoršie:D Pridávam vám teda aspoň aktuálnu foto. Je to už 5 rokov, čo som schudla, no váhu si stále držím. 


Je to klišé, ale...

Samej sa mi prieči, že to musím napísať, ale všetky tie rady "starej matere" o chudnutí sú pravdivé. Nehladovať, jesť pravidelne, hýbať sa... Na všetky tieto rady som bola vždy alergická - veď sú tak triviálne! Teraz už viem, že návod som mala celý čas pred nosom, len som nebola ochotná ho akceptovať. Chcela som dosiahnuť viditeľný výsledok hneď, ale tým som sa od svojho cieľa ešte viac vzďaľovala, napriek tomu som každý deň stála na váhe/pred zrkadlom a čakala, že dnes "to" už určite uvidím... 

Tajomstvo úspechu

Paradoxne, svoj sen som si splnila až po tom, čo som sa oň prestala tak prehnane snažiť. V "deň rezignácie" som sa so svojou postavou nezmierila, ale rozhodla som sa nebyť pre ňu nešťastná. Ako? Svoj cieľ som preformulovala zo "schudnúť" na "byť so sebou spokojná" a namiesto otázky "kedy už konečne schudnem?" som si odpovedala na "čo môžem dnes pre seba urobiť?" Viem, hovorí sa mi to ľahko, lebo to vyzerá, že svoj boj mám už dávno za sebou a po vojne je každý hrdina. V skutočnosti sa boj o spokojnosť ženy samej so sebou nikdy nekončí. 

Aj keď som schudla, neusporadúvam preteky v tom, kto sa na obed najviac "naláduje" a ani som neprestala cvičiť. A to je to "tajomstvo" - čokoľvek sa rozhodneme pre svoje krajšie ja urobiť, táto zmena musí byť trvalá. Čím menšiu, obľúbenejšiu, prirodzenejšiu a rozumnejšiu zmenu urobíme, tým väčšia je šanca, že novú cestu neopustíme. Tá moja viedla od veľkosti 40 k veľkosti 36, šaty nosím 34-ky. 


Dáš to aj ty

Dôvod, prečo vám toto všetko píšem, je ten, že často čítam alebo počúvam o tom, ako "zajtra už ale naozaj začnem" či "vyzerám hrozne". Chcem vás povzbudiť, ukázať vám môj príbeh a povedať vám, že vám rozumiem. Keď som mala veľkosť 40, každé ráno som sa vedela aj 3x prezliecť, v ničom som sa necítila dobre. Zdalo sa mi, že sa stále obmedzujem, pritom výsledok nevidím žiadny. Mala som podozrenie, že priberám aj z vody a moje sebavedomie veľmi trpelo.

Hovorí sa, že začiatky sú ťažké, ale uvažovali ste niekedy nad tým, prečo? Nebude to preto, že máme latku stanovenú príliš vysoko a chceme ju dosiahnuť čo najrýchlejšie? Áno, presne tým to je. Ak do niečoho vstupujeme s myšlienkou, že ideme robiť veľkú vec a pre veľkú vec je treba veľa urobiť, je prirodzené, že sa rýchlo unavíme a naše nadšenie rýchlo vyprchá. Preto sú začiatky také neobľúbené - zažívame ich znova a znova a s rovnakým výsledkom. No čo tak začať ešte raz, po malých krôčkoch a tentokrát naposledy?:)